Minulý rok sme s mojou family zavítali do stovežatej Prahy. Bolo to celkom spontánne rozhodnutie, pretože nás pozvali známy aby sme sa k nim pridali a moji rodičia prekvapivo súhlasili. Ja s bratom sme skákali meter dvadsať, ja hlavne preto, že milujem cestovanie a do Prahy som chcela ísť už dosť dlho, iba nebola príležitosť.
Cesta tam bola dosť náročná keďže sme cestovali štyria + náš pes, no po piatich hodinách v aute a jednom obede na salaši sme dorazili do hotela Don Giovanni. Ubytovali sme sa a počkali na našich parťákov, ktorý prišli chvíľku po nás. Bola sobota večer, dosť pršalo a boli sme fest hladný, preto sme sadli do auta a vyrazili do nákupného centra Palladium. Poznala som ho od rôznych českých blogeriek a predstavovala som si obrovské nákupné centrum, krásne vyzdobené, plné rôznych obchodov a neviem čoho všetkého. No realita bola trošička iná...
Síce, centrum malo asi 4 poschodia, no nejak extra zaujímavé či pekné nebolo. Nekúpila som si tam jedinú vec, iba som sa najedla. No a to bol jeden z prvých failov ktoré sa mi v Prahe stali...
Keďže v tej dobe som bola vegetariánka, objednala som si hrachové krupotto s nejakým syrom z Uga. Dostala som takú tú vibrujúcu krabičku, ktorá mi mala zasvietiť keď bude moje jedlo hotové. Suma sumárom, čakala som asi pol hodinu a nič nesvietilo. Všetci už boli najedený a čakali len na mňa. Keď už som toho mala plné zuby, išla som do toho bistra sa spýtať, koľko to ešte bude trvať. Pán predavač alebo respektíve čašník, sa pozrel na blok a tú krabičku a s úsmevom mi oznámil, že už je to dávno hotové. Takže, pravdepodobne som si iba nevšimla keď to zasvietilo. Povedala som si super, konečne sa budem môcť najesť. Zobrala som si jedlo a šla si sadnúť pri rodinu. Otvorila som to a začala jesť. Bolo to málo slané no to by nebol až taký problém. Ako som tak prežúvala, narazila som na niečo tvrdé. Nevedela som, či to je kus plastu, ale skôr mi to pripomínalo nejakú ztvrdnutú kožu. Bolo tam toho dosť a nakoniec som to ani nedojedla, pretože ma úplne prešla chuť. A fail číslo 2 bol na svete.
Po ceste domov sme išli okolo železničnej stanice ktorá bola fakt nádherná a keby bývam v Prahe, chodila by som najradšej vlakom neustále. Išli sme aj okolo rôznych múzeí a galérií ktoré neboli tiež na zahodenie. (Po príchode domov sme zistili, že bol niečo ako víkend otvorených múzeí a všetky múzeá boli zadarmo xD)
Večer sme sa len trochu rozprávali na hoteli a išli sme spať keďže sme mali pred sebou dlhý deň. Avšak.. ja som nemohla ani za nič zaspať. Nakoniec sa mi to podarilo až okolo pol noci.
Ráno sme išli hneď na hotelové raňajky. Mala som tuším ovsenú kašu s ovocím, kávou a potom ešte pečivo s arašídovým maslom a ovocím. Po raňajkách sme hneď vyrazili na metro.
Ako som už spomínala, náš pes Buddy bol v Prahe s nami takže som nebola jediná, ktorá bola v metre po prvý krát...
Vystúpili sme v blízkosti hradu, počkali si v rade a obdivovali všetky budovy a námestia.
Pamätám si ako sme pri katedrále svätého Víta videli naozaj krásny Vietnamský manželský (alebo ešte len snúbenecký who knows) pár ktorý tam bol na svadobnom fotení.
Najkrajšia však nebola nevesta, ako by ste si mohli myslieť, ale malé dievčatko s harmonikou ktoré stálo pred dverami a hralo. Bola naozaj nádherná a mala úplne rovnakú harmoniku akú som mala ja v jej veku. Teda.. možno ju ešte stále niekde mám xD
Prešli sme väčšinu areálu hradu. Niektoré budovy mi dosť pripadali ako z Harryho Pottera.
Každopádne, snažila som sa všetko okolo mňa fotiť. Keď som si tie fotky potom prezerala, našla som práve túto jednu, ktorá ma úplne zarazila. Je na nej totiž to dievča s krátkymi hnedými vlasmi, bielou blúzkou a kráča po uličke. Na chvíľku som sa nad ňou seriózne pozastavila a rozmýšľala som, či som to ja alebo nejaká úplne cudzia osoba. V ten deň som mala na sebe presne to isté, až na to, že som mala na košeli malé srdiečka a nemala som tašku.
Z vrchného bodu schodištia ktoré viedlo už von z hradu sme mali veľmi pekný výhľad...
Popri Vltave sme sa presúvali na Karlov most. Stretli sme opäť ďalšieho zaujímavého človeka a tým bol pán ktorý robil obrovské bubliny pomocou dvoch palíc spojených šnúrou a pravdepodobne vody s mydlom. Do takej jednej bubliny by sa bol zmestil aj môj brat, keby teda nemá 100 kg. xDDD
Po našej ceste ku Karlovmu mostu sme prešli mnohými malými mostami ktoré vyzerali ako z Benátok, keďže na rieke pod nimi sa plavili ľudia na člnkoch.
Konečne sme dorazili na Karlov most. Spočiatku sa mi zdal úplne nádherný- bolo z neho vidieť hrad, všetky sochy mu dotvárali autentickosť, pouličný maliari kreslili nádherné romantické portréty...
No bolo tam aj veľa bezdomovcov, ktorý kľačali celý deň na slnku a žebrali. Jeden tam bol taký sklonený na kolenách spolu so psom a prosili o peniaze. Bolo mi to naozaj ľúto a táto spomienka mi vždy zničí predstavu o tom krásnom mieste. Chvíľku som bola z toho úplne zničená, pretože okrem skúsenosti z Gréckeho Rhodosu som takýto zážitok ešte nemala. Na konci mostu však bola jedna strašne dobrá kapela, takže ma to po chvíľke prešlo.
Ďalšia zastávka bolo Staromestské námestie a samozrejme Pražský Orloj. Bohužial my sme ho nevideli, pretože počas našej návštevy bol v prebehu rekonštrukcie a boli okolo neho plachty a lešenie.
No a naša súťaž Pražských kreatúr pokračuje! Na Staromestskom námestí sme stretli hneď dve skupinky adeptov! Prvý z nich bol postarší pár oblečený ako raper s veľkou postavou pandy ktorá krúžila okolo celého námestia.
Druhý adept boli opäť dvaja týpci oblečený za živé sochy nejakých bojovníkov z čias starého Ríma.
No a tejto neznámej pani som spravila nechtiac veľmi peknú fotku, takže ak je toto číta môže si ju kľudne vycapiť na profilovku ;)
Zastavili sme sa pri stánkoch, kde si dal ocino pivo a mali sme takú malú rodinnú poradu. Dohodli sme sa, že ja s ocinom zostaneme v meste a pôjdeme na obed a mamina s bratom a Buddym pôjdu na hotel, pretože môj brat už bol unavený a vymýšľal.
Popri Vltave sme sa presunuli k mostu Légií až na Malú stranu do talianskej reštaurácie, kde som si objednala špagety s rajčinovou omáčkou a syrom. Ocino si objednal nejaké mäso s americkými zemiakmi. Čakali sme tam dooosť dlho na to jedlo a nakoniec, keď nám ho priniesli, nebolo až také dobré za tú cenu čo stálo. Moje špagety boli úplne surové. Žiadne al dente, proste tvrdé a surové, omáčka celkom ušla aj ten syr, no tie špagety sa mi nedali ani obtočiť okolo vidličky. Zjedla som asi polovicu a potom si ešte dala s ocinových zemiakov.
Po obede sme sa presunuli na Petřínsku výhliadkovú vežu okolo ktorej bol aj park.
Išli sme aj do zrkadlového bludiska kde sme sa fakt nasmiali. Bolo tam však hrozné svetlo a všetky fotky sú v strašnej kvalite.
Na Petříne je aj hvezdáreň M. R. Štefánika. Okolo neho je malý parčík plný kvetov no hlavne ruží.
Cesta hore bola náročná a môj ocino sa rozhodol si dať jedno pivo (Už druhé v ten deň. Prvé mal na staromestskom námestí.) Sadli sme si v kaviarni s terasou a úžasným výhľadom na celú Prahu.
Chcela som vidieť stenu Jona Lenona, takže po našej malej prestávke sme zamierili priamo k nej. Bolo tam dosť ľudí ale bol to fajn zážitok.
Už sme skoro padali únavou, preto sme sa snažili nájsť najbližšiu zastávku metra. Po ceste sme našli aj krčmu Jona Lenona a viac Benátskych mostov.
Jeden z nich bol plný zámkov, tak že sme z neho ledva videli.
Keď sme prišli späť na hotel, stretli sme našu pekne naštvanú mamču. Bolo okolo troch hodín a ona a môj brat ešte neobedovali. Nemohli nikam ísť pretože nemohli nechať nášho psa samého na izbe. Takže keď sme prišli, oni sa vybrali na obed do nákupného centra. Ja som šla s nimi a ocino zostal na izbe s Buddym.
Kúpila som si tam šalát na večeru a Peťo s maminou sa naobedovali. Prišli sme späť na hotel a začalo pršať. Zostali sme na hoteli spolu s kamošmi a čakali kým prestane pršať. Pamätám si aký tam bol výťah. Hral tam totižto Mozart 24/7. Takže si asi viete predstaviť tú trápnu chvíľu keď ste išli sám výťahom zo siedmeho poschodia s Vietnamcami v úplnom tichu a počúvali ste Mozarta.
Okolo siedmej vyšlo slnko a prestalo pršať. Išli sme naspäť do mesta, konkrétne pri Tancujúci Dom.
Prechádzali sme sa okolo Vltavy, rozprávali sa a užívali si. Potom sme išli na Karlov most a sledovali západ slnka.
Ocino nám chcel ukázať sídlisko kde sa natáčal nejaký starý film a našli sme najtenšiu ulicu v Prahe. Na oboch koncoch bol semafor pretože sa tam zmestil iba jeden človek.
Išli sme zase do krčmy, pretože ocino si chcel dať pivo s kamarátom a bol tam strašne super čašník. Bol fakt vtipný a ocino si ho hneď obľúbil.
Keď sme išli spať na hotel, pamätám si ako som ledva vyšla po schodoch z metra. Bola som taká unavená že som v tú noc spala ako bábätko.
Na druhý deň sme išli na raňajky. Dala som si praženicu s celozrnným pečivom, zeleninou a čajom. Neskôr som mala ešte jogurt s ovocím.
Bol to náš posledný deň v Prahe, takže hneď po raňajkách sme išli na izbu si zbaliť veci. Upratali sme izbu a išli domov. Cesta bola dosť dlhá, preto sme sa zastavili ešte v Bratislave v Avione na obed.
Mimochodom, nebola to dlhá cesta len pre nás xD
