Pohorie Tribeč sa za posledných pár rokov preslávilo hlavne vďaka knihe Trhlina od Jozefa Kariku. Tento rok vyšlo aj filmové spracovanie jeho knihy. Svoj názor naň si ale radšej nechám až na záver. Každopádne, či už na tieto záhadné zmiznutia veríte či nie, kniha je pekná príručka na turistiku práve v pohorí Tribeč ktoré sa nachádza vo veľkej väčšine v Nitrianskom kraji. No a keďže toto leto bolo priam ako stvorené pre turistiku, s bandou kamarátov sme sa rozhodli preskúmať určité miesta v pohorí Tribeč.
Malý Lysec
Prvý vŕšok na ktorý sme sa vydali iba vo dvojici niekedy v strede júna bol Malý Lysec. Vyrazili sme pešo z Velčíc po asfaltovej ceste po ktorej sme išli asi pol hodinu. Potom sme prešli už na turistický chodník ktorý viedol pomedzi stromy až sme sa dostali pri Chatu pod Lyscom. Bola to malá drevená chatrč pod skalnou stenou, plná sklenených fliaš od alkoholu a pavučin. Nakukli sme do nej iba cez malé okno. Bol tam tuším aj madrac alebo karimatka,.takže ak by mal niekto odvahu tu prespať nech sa páči, ale odporúčam si najprv priniesť metlu a vrece na smeti.
Vyšli sme po stŕmej ceste až hore na skaly, kde sme si urobili "pár" fotiek. Bol tam pekný výhľad aj na Ministerskú chatu a Veľký Lysec. Samozrejme na vrchu nechýbala vrcholová kniha do ktorej sme sa zapísali a ohnisko.
Cestou dole zo skál sa mi parádne šmyklo, takže sme na chvíľku zastavili a zabavili sa hľadaním kešky, ktorá mala byť schovaná niekde v skale. Viac však prezradiť nemôžem. Ale po dlhom boji som ju naozaj našla.
Vrátili sme sa po lesnej ceste na asfaltku. Keďže sa mi ale minula voda a mali sme ešte chvíľku času, zamierili sme k najbližšej studničke, ktorá bola opačným smerom po ceste ako sme prišli. Chvíľku sme blúdili pomedzi stromy, no nakoniec sme trafili. Urobili sme pár fotiek, nabrali vodu, pozdravili žubrienky a vrátili sa späť do Velčíc kde nás čakala parádna avokádová pomazánka.
Výhľadňa Jedľové Kostolany
Druhá turistika na Tribeči ktorej som mala česť sa zúčastniť bola úplne spontánna. Boli sme na koncoročnom výlete v Areáli Zdravia ktorý sa nachádza blízko Jedľových Kostolanoch a večer o deviatej sme sa rozhodli ísť na túru. Učiteľka len taká že veď poďme na výhľadňu. Najlepšie bolo že sme vedeli, že tam niekde výhľadňa je ale nevedeli sme ako sa k nej dostať. Jedna spolužiačka tam ale už raz bola a.tak sme išli viac menej podľa jej spomienok a inštinktu. Cesta bola krátka, asi tak 20-30 minút max. Takže keď sme sa tam dostali bolo tak trištvrte na desať. Výhľad bol krásny, no môj mobil ti nedokázal odfotiť. Keď sme prišli ešte trochu zapadalo slnko no to bolo len posledných 5 minút. Videli sme aj na Hrušov a vlastne celé Jedľové Kostoľany sme mali ako na dlani. Krásne svietili.
Cestou späť to už bolo zaujímavejšie. Keďže bolo niečo pred desiatou a bolo nás asi 15 ľudí v Tribeči, kde sme si svietili mobilmi, učiteľka navrhla nech zhasneme svetlá a budeme ticho aby sme počuli nočný les. A naozaj.. počuli sme všetko: sovu, vtáky, šum lístia, naše dychy a krásne ticho. Samozrejme že potom niekto začal vydávať zvuky aby nás naplašil a bolo po idilke.
Hrad Hrušov
Tretia túra bola tiež so spolužiakmi z no tento krát už plánovaná. Hrad Hrušov. Ak ste z okolia Zlatých Moravciach, pravdepodobne ste už ako aj ja boli minimálne 9361874282728-krát.
Hrad Hrušov je vlastne zrúcanina hradu, na ktorú sa môžete dostať buď zo strany od Skýcova alebo od Topoľčianok, kde vedie cesta cez park a lúky na ktorých sa pasú kone. Určite je to krajšia cesta, ale aj dlhšia, preto odporúčam skôr cyklotúru. My sme ale išli tou kratšou cestou. Autobus nás vyhodil pri zastávke pod Hrušovom. Najprv sme išli normálne po turistickom chodníku, potom sme ale trochu odbočili a šli po vyšľapanej, neoznačenej cestičke cez les. Cesta mala trvať asi pol hodinu ale my sme to zvládli sa 20 a verím, že keby ideme už od začiatku po tej neoznačenej ceste, prišli by sme aj za 10-15 minút. Pod hradom je niekoľko ohnísk a lavičiek kde sa dá opekať. Väčšinou sú pri nich aj drevá a palice, ale my sme mali pre istotu aj svoje.
Po skupinkách sme sa išli poprechádzať aj na hrad. Je čiastočne rekonštruovaný a rekonštrukcia ešte stále prebieha, takže niekde nájdete aj konštrukciu.
Opekalo sa všetko možné- mäso, cuketa, tofu aj rožky. Samozrejme kolovali reči aj Trhline, ale nič také sa nám našťastie neprihodilo. Štvrtá turistika bola síce cez prázdniny, v strede júla, no počasie vyzeralo skôr na koniec septembra. Pršalo, mrholilo a bola zima. Takže taká atmosféra Trhliny.
Žibrica
Štvrtá turistika bola síce cez prázdniny, v strede júla, no počasie vyzeralo skôr na koniec septembra. Pršalo, mrholilo a bola zima. Takže taká atmosféra Trhliny.
Auto sme odstavili pri obchode v Žiranoch a prešli sme po vychodenej ceste pomedzi vinice a záhrady až na turistický chodník. Cesta bola dosť taká tmavá, niekedy som mala pocit, že sme v džungli.
Asi 10 minút od vrchu bola lúka, na ktorej sa točila väčšina filmu Trhlina. Dlho sme sa tam nezdržali, zastavili sme sa cestou naspäť. Tesne pred vrcholom bola cesta skalnatejšia a našli sme aj takúto krásnu skalnú ružu. Na vrchole sme sa zapísali do knihy, zjedli desiatu, podebatovali a vrátili sa na lúku, podrobili fotky a išli spať do dediny. Najlepší výhľad bol z tej skalnatej cesty, kde sme videli celé Žirany aj kúsok Nitry. Samotný vrch je zalesnený takže tam nič nevidno.
Cestou dolu sme zašli aj k studničke, kde bolo zle značenie. Natáčala sa tu scéna s chlapcom. Dolu v dedine sa nám aj trochu vyjasnilo a bolo pekné počasie.
Veľký Tribeč
Predposledná túra o ktorej dnes chcem písať, bola najdlhšia a aj najťažšia. Mysleli sme si že to je vrchol našej turistickej sezóny, no potom sme predsa len ešte jeden vrch zdolali. No o tom potom. Veľký Tribeč je najvyšší vrch v pohorí Tribeč.
Z Velčíc sme išli na Zlatno a autom sme nezákonne prešli až pri lúku pred domčekmi, pri ktorých boli aj hrdinovia z knihy. Je to obyčajná osada kde je asi tak 5 domčekov a záhradky a normálne tam bývajú ľudia. Takže sme rovno prešli na turistický chodník.
Cesta bola dosť namáhavá a strmá. Prešli sme aj cez lúku kde sme dobyli energiu lesnými černicami. Asi 10 minút pod vrcholom sme odbočili z cesty a zastavili sa pri studničke, kde sa mal podľa knihy objaviť chlapec. Neďaleko studničky sme hľadali aj kešku.
Ďalej sme už išli priamo na vrch, kde bola lavička, stôl aj kríž. Spravili sme si piknik, porozprávali sa a ujom ktorí prišiel na bicykli, zbalili si svoje švestky a vrátili sa k autu, ktoré sme nie veľmi dobre zaparkovali a hrozilo, že tam zostane.
Cestou sme ešte zastali pri pomníku nejakých poľovníkov ktorý zomreli počas vojny. Vojaci ich zastrelili, pretože si mysleli, že sú to partizáni. Tiež tu bola keška.
Javorový vrch
(Pravdepodobne) posledná túra tohto roku sa konala začiatkom novembra, keď sme sa cez nie úplne príjemné počasie rozhodli vydať na Javorový vrch. Cestou sme mali pokušenie odbočiť na Čierny hrad a tak si cestu skrátiť, ale nakoniec sme predsa len išli podľa plánu a na Javorový vrch sa dostali za cca hodinu, aj keď mapa a turistické značenie hovoria o takej 1,5 hodine.
Posledných 15 minút cesty bolo cez zrúbaný les. Všade boli popadané obrovské kmene stromov a drevo. Dosť sme si zaskákali, sem-tam aj popadali. Priamo na vrchu fúkal neskutočný vietor, preto sme sa iba zapísali do vrcholovej knihy, najedli sa, napili a hľadali na mape Jarmočné kríže, ktoré sa mali niekde blízko nachádzať. Po chvíľke hľadania nám doplo že nie sú zaznačené a preto sme sa zdvihli a išli ich hľadať po svojom. Nič sme nenašli, jedine tak kešku.
Cesta dolu bola o niečo ľahšia a niesla sa v príjemnej nálade. V lese bolo teplejšie než v meste. Auto sme mali odparkované blízko ihriska, kde sa hlavný hrdinovia knihy aj filmu fotili pri bránke.
Na záver by som sa ešte chcela vyjadriť k Trhline: osobne som žiaden takýto prípad nezažila, no môže to byť aj preto, že sme tam vždy boli v lete alebo na jeseň a nie v zime kedy by sa tieto "divné veci" mali diať. Preto to nepopieram, možné je všetko, no nechcem hovoriť, že tomu úplne verím. Tak to nie je tiež. Ale názor by si mal spraviť každý sám.